PREŠOV. Je pedagógom na univerzite, ktorý veľmi rád trávi čas v prírode a spoznávaním. Za prototyp turistu sa však nepovažoval.
Na Cestu hrdinov SNP sa vybral v teniskách za pár eur. Z Devína na Duklu to dal za mesiac, bez jediného mozoľa na nohách. Schudol niekoľko kíl a odpojil sa od všetkých sociálnych sietí.
Martin Mudrík počas svojho putovania po Ceste hrdinov SNP ani raz nezaváhal. A ako s úsmevom priznáva, mal šťastie nielen na dobrých ľudí, ale aj na počasie.
Cesta SNP? Nikdy nad tým neuvažoval
Niekto o tom, že Cestu hrdinov SNP raz prejde, sníva dlhšie a priebežne sa na ňu pripravuje. Martinov prípad to nebol.
„U mňa to bolo celkom zaujímavé, lebo ja som to nejako neplánoval vôbec, ale dosť sme chodili s kamarátom po túrach. A na konci dňa, keď sme prešli aj 15 – 20 kilometrov, si tak vravím, že za ten čas, čo chodíme, sme možno aj celé Slovensko prešli.“
Táto skutočnosť ho motivovala hodiť si do „gúglu“, či už niekto takto našu krajinu prebrázdil. Pri zadaní spojenia „peší prechod Slovenskom“ mu vyhľadávač ukázal spomínanú Cestu hrdinov SNP. Martina to zaujalo v duchu, „že by nebolo zlé skúsiť to a dať si od všetkého reset“.
A to i napriek tomu, že do tej doby absolvoval len túry jednodňové.
„Nikdy som nebol ani na dvojdňovej túre, ani som vonku, v lese, neprespával. Vôbec,“ priznáva. Ako problém to však nevnímal.
Byť doma do štátnic. Jediný mantinel
Od myšlienky k jej realizácii nebolo ďaleko. Mladý muž si začal pozerať dostupné videá o absolvovaní takejto cesty a čoraz viac sa myšlienke oddával. Vedel len to, že má v lete dostatok voľna a v škole ako pedagóg musí byť 20. augusta kvôli štátniciam.
„Nakúpil som si potrebné veci, keďže som nemal nič, žiadne vybavenie. A keď sa blížila polovica júla, tak som si povedal, že by som už aj mal začať, keďže by to malo trvať mesiac. Tak som teda sadol na vlak a 16. júla šiel do Bratislavy,“ spomína na svoj štart.
Rozhodol sa ísť oficiálnym smerom, akým je stanovená Cesta hrdinov SNP – zo západu na východ. V hlavnom meste prespal u kamaráta, ktorý ho na druhý deň odviezol na Devín.
A dobrodružstvo sa mohlo začať.
„Dal som si ruksak na plece a šiel som. Jeden deň, druhý, štvrtý... Keď som vyrážal, bol som v tom, že po dvoch-troch dňoch pravdepodobne zistím, že to ne-zvládnem. Ale nestalo sa, šiel som,“ hovorí na margo prvých dní.
Vedieť, kde je obchod alebo čo si zbaliť
Prvé dva týždne vraj boli aj o tom, že ho v kuse boleli nohy. Rovnako si počas prvých dní muselo telo zvyknúť na ruksak, ktorý mal okolo 15 kíl.
„Spomínam si, že keď sme došli do Brezovej pod Bradlom, sadli si na schodík a videli benzínku asi 300 metrov od nás, tak nebolo toho, kto by šiel tú vodu kúpiť,“ smeje sa Martin.
Cestu hrdinov SNP začínal v topánkach od číňana, ktoré schodil úplne Čítajte Postupne si po 2-3 týždňoch nohy zvykli. Zvláštnu prípravu pred cestou nemal, ale vraj veľmi využíval a pomohol mu jeden PDF dokument z dielne chlapca, ktorý si cestu prešiel.
„Mal to tam krásne porozpisované. To mi pomohlo a ušetrilo veľa plánovania. Deň predtým som si vždy pozrel – napríklad tu potrebujem kúpiť vodu, lebo to najbližšie kilometre už možné nebude,“ spomína.
Vodou bol tak zásobený dobre, len raz sa mu stalo, že to vykryl natesno, lebo nenašiel prameň, ktorý na istom úseku mal byť. Podstatné bolo tiež vedieť, kde sú obchody.
Na ceste sú úseky, kde sa nedá nakúpiť aj štyri dni, alebo je potrebné zájsť mimo trasy. Martin sa toho držal, len raz na Donovaloch takýto nákup nevyšiel, lebo bola práve nedeľa.
A čo všetko by nemalo chýbať vo výbave pri takejto ceste? Ako vedel, čo si zbaliť, keď nebol turistom podstupujúcim niekoľkodňové túry?
Čo sa o putovaní dozviete?
- Na akých netradičných miestach počas svojej cesty Martin prespával
- Ktorú vec si zbalil na poslednú chvíľu a "len tak" a nakoniec na ňu nedal dopustiť
- Aké to bolo, keď šiel okolo svojho rodiska
- Aké počasie ho počas cesty sprevádzalo
- Čo všetko mu cesta dala
- Aké zvieratá ho cestou stretli
- Aký bol jeho denný maximálny počet kilometrov
- Aký darček si dal Martin na narodeniny
