RASLAVICE. Nielen o nich počuť, ale sa s nimi aj priamo, priam zážitkovo stretnúť.
Takto inovatívne a zároveň poučne pristupujú k svojim tradíciám a bohatej kultúre v Raslaviciach.
Na tamojšej základnej škole sa rozhodli pripraviť dva dni plné poznatkov, ktorými sa zamerali na rómsku komunitu s ich zvykmi, hudbou i kuchyňou.
Žiaci si tak nielen zatancovali na hudbu miestnej rómskej ľudovej hudby, ale aj okoštovali originálne lokše prvýkrát pripravené v školskej kuchyni.
To naj, čo v Raslaviciach majú
Raslavice, ako jedna z najväčších, ale tiež aj najznámejších obcí na poli kultúry nielen na hornom Šariši, ale aj na celom Slovensku, sa môžu pýšiť zvučnými menami.
Tie sa spájajú najmä s miestnou folklórnou skupinou Raslavičan, ktorá je medzi kolektívmi jedna z najstarších. Tento rok oslavuje svoje 90. narodeniny. Ďalšou nezanedbateľnou zložkou sú muzikanti. S Raslavicami sú spätné najmä mená rómskych muzikantov z rodu Žoltákovcov.
Zaujímavosti zo života prepletené s hudbou
O predstavenie folklórnej kultúry v Raslaviciach sa medzi žiakmi školy postarala pedagogička, zástupkyňa riaditeľa ZŠ v Raslaviciach a zároveň vedúca FSk Raslavičan Monika Balážová.
Prítomným predstavila pútavé míľniky z histórie folklóru v obci spolu s ľuďmi, ktorí sa s nimi spájajú. Medzi najznámejších primášov v Raslaviciach patrili Martin a Štefan Žoltákovci.
Práve ich potomkovia zavítali aj medzi múry školy.
V Raslaviciach mal každý rod akúsi prezývku. Primáš Martin Žolták bol známy ako „Marcin“.
Nezanedbateľný je fakt, že Marcin mal ľudovú hudbu, ktorá v Raslaviciach hrala už po druhej svetovej vojne. Nielen mestá a obce mali svoje ľudové hudby, ale táto hornošarišská obec bola príznačná svojou muzikou, ktorou bola Ľudová hudba Žoltákovci.
S jedinečným interpretačným štýlom
Martin Žolták bol, ako padlo medzi informáciami, „na svoju dobu šarišský klenot“. Aj vďaka nemu Raslavice navštívili mená ako Martin Ťapák, Svetozár Stračina či ďalšie osobnosti a režiséri, ktorí skrz neho čerpali z materiálov autentického miestneho folklóru. Martin pochádzal z desaťčlennej rodiny.
„V tých časoch nebola ani hudobná, ani konzervatórium. Otec hovoril – ak nemáš sluch, nie si ani muzikant. Preto ja neviem hrať, lebo nemám ani hudobný sluch,“ prezradil jeho syn Dušan.
Ako s úsmevom dodáva, po otcovi talent nemá, ale v rodine sa u nich vždy hrávalo. Talent sa následne presúval na ďalšie generácie, príkladom je Štefan Žolták.
Martin Žolták bol primášom a v tom čase aj aktívnym členom Raslavičanu. Špecifický bol svojím originálnym interpretačným štýlom.
V časoch, keď nefungovali ZUŠ v podobe, ako ju máme dnes, sa muzikanti museli spoliehať len na svoj talent, sluch a snahu.
Mama hrala na vareche, učilo sa kreslením na nechty
Na violu sa napríklad Štefan Žolták ml. učil kreslením na nechty. Každý necht iná farba a iná struna či posun.
„Babka, teda otcova mama, zobrala varechu, položila prsty a ukazovala otcovi, ako má hrať. Zaujímavé je, že ho to učila mama, ktorá bola cimbalistka,“ prekvapuje Štefan Žolták mladší.
Mimochodom, babka bola vskutku akčná žena. Ako matka rodiny nemala problém si počas potreby odbehnúť na muziku a zaskočiť za svojich synov, keď kvôli práci nestíhali.
„Babka odbehla, pohrala akciu, dostala výslužku a vrátila sa domov. Takto zaskakovala za synov a aj jej vďačí oco za to, ako bol slávny,“ prezrádza primášov syn. O Štefanovi je známe, že jeho štýl bol vycibrenejší ako Martinov.
Zahrajú aj dnes, kde treba
Štefan Žolták pokračuje v línii slávnych muzikantov Žoltákovcov aj so svojou ľudovou hudbou. A v hraní nezaháľajú.
„Kto zavolá, tam zahráme. Kde je ešte vystúpenie, tam ideme, či na oslavu, či na svadbu. Zídeme sa, zahráme a ide sa,“ prezrádza Štefan. Sám ovláda hru na husliach a klarinete. Bubon mu „neprešiel“.
„Na bubne zahrá každý somár, hovorili mi,“ vraví so smiechom.
A čo je pre neho ťažšie?
„Do klarinetu treba fúkať, ale na husliach sa nedá oklamať, tam sa nedajú prsty poskladať inak. Fúknuť sa ešte dá slabšie, ale husle nie,“ vysvetlil.
A ktorá je pieseň, ktorú radí medzi svoje najobľúbenejšie? „Neni taký muzikant, to je moja,“ prezradil muzikant názov, ktorý sa výstižne hodí aj na neho samého. Presvedčiť sa o tom mohli žiaci i počas samotného vystúpenia v rámci hodiny.
Popri muzike tiež ochutnávky
Kým v jedálni sa vyhrávalo, v kuchyni sa vyváralo. Konkrétne originálne rómske jedlo – „marikľa“. V slovenčine sú to lokše. O ich prípravu sa postarala Daniela Šerdziková (63) spolu so svojím synom Stanislavom (38).
K marikli sa tradične podáva kyslá smotana.
„Stále sme k tomu dávali aj škvarky alebo mäso. No a keď k tomu šla mačanka, to bolo potom také sýte jedlo, že sa potom zišlo vedro vody,“ smeje sa hlavná kuchárka.
Zaujímal nás recept na túto pochúťku.
„Kilo polohrubej výberovej múky, kyslé mlieko, sóda, soľ. To zamiesiť, vyvaľkať a piecť na panvici na palacinky,“ opísala.
Originál to kedysi pripravovali na starých kachľových peciach.
Žiakom chutilo
Pedagogička Anna Vrabľová (55) je v aktuálnom školskom roku vedúcou metodického združenia pre 1. – 4. ročník. Postarala sa o nástenku, ktorá sa spája s tradičnými rómskymi jedlami, a zároveň zabezpečovala, aby bolo v kuchyni naporúdzi všetko potrebné.
„Deti sledovali postup varenia, potom aj každé z nich ochutnávalo. Musím priznať, že aj mne to osobne veľmi chutilo, hoci doma robievam zemiakové. K týmto som sa zatiaľ nedopracovala,“ prezradila s úsmevom. Zemiakové robí aj pani Daniela, nazývajú ich „bandurčovníky“.
Je teda možné, že pri ďalšom podobnom vyváraní v školskej jedálni bude na ochutnávku aj táto dobrota.
„Tešíme sa, že máme v Raslaviciach takýchto vzácnych ľudí a môžeme ich predstaviť aj našim žiakom, a tak ich učiť bohatstvu, ktoré tu máme,“ konštatoval počas prehliadky priebehu podujatia riaditeľ školy Martin Klempay.
