Martina Ťasková Kanošová stojí na folklórnych doskách celý svoj život. A to doslova.
Hoci sa pri dáme o veku nehovorí, táto speváčka so zamatovým hlasom sa vo svojich mladých 32 rokoch môže pochváliť, že už ako 3-ročná cupkala na pódiu na Horehronských slávnostiach.
Len prednedávnom sa na sociálnej sieti objavilo video z pódia, v ktorom trojročná Martinka spieva nádherným čistým hláskom smelo a beťársky.
Vnučka, ktorá podedila gény
Talent, ktorý sa v nej už v ranom detstve prejavil, hojne polievali starí rodičia.
„Môj starký bol aj muzikant, aj spevák, aj tanečník. So starkou chodili obaja do súboru Telgárt a ja som ako dieťa s nimi chodila taktiež. Práve od nich som načerpala tú lásku k ľudovej piesni,“ vysvetľuje speváčka, ktorá má korene v Pohorelej a detstvo strávila v Telgárte.
Aj vďaka tomu do sveta folklóru vhupla i so sestrou rovnými nohami.
„My sme celá taká folklórna rodina, snažíme sa to udržiavať v rámci možností doteraz,“ opisuje okolnosti, ktoré ju akosi prirodzene upísali folklóru.
„Veľa som sa naučila vo folklórnej skupine a veľa ma naučil aj môj starý otec, čím ma tak správe pripravil do života.“
Pri zrode „pomohla“ covidová pauza
Myšlienka stvoriť vlastný album, ktorý by bol návratom k rodným koreňom, dozrievala u Martiny už dlhú dobu.
Po tom, čo jej schválili podaný projekt na realizáciu tohto nápadu, nebolo už na čo čakať. A v tomto prípade sa potvrdilo aj to, že všetko zlé, je na niečo dobré. Tentoraz to bola vynútená koronová prestávka, ktorá zásadne zasiahla do života kultúry, folklór nevynímajúc.
„Už skôr som chcela točiť CD, ale ten život bol taký hektický a na to CD človek potrebuje čas a peniaze. A asi teraz prišiel ten správny čas, keď nám v septembri schválili projekt a museli sme sa do toho hneď pustiť, aby sme to stihli do decembra,“ vysvetľuje speváčka.
Nahrávanie nebolo jednoduché, museli sa pasovať s ochorením na covid medzi viacerými členmi, natáčanie prebiehalo v štúdiu na strednom Slovensku a Martina ako už roky žijúca na východe tak musela aj „pendlovať“ medzi svojím terajším a niekdajším domovom.
„Na tom albume je kopec práce. Kým človek spraví výber piesní, skúšky, usporiada to aj so štúdiom, s muzikantmi. Nebolo to ľahké skĺbiť, ale šťastie, že sme nehrali po víkendoch, keďže to bolo hluché obdobie, a tak sme sa mohli naplno venovať CD,“ opisuje.
Túžbou bolo dať už naspievané na jeden album
Martina je napriek svojmu mladému veku na folklórnom poli už nielen pojmom, ale doslova stálicou. Vlastný album sa i vzhľadom na to už priam pýtal.
Jej vlastné debutové „hudobné dieťa“, ktoré dopĺňa folklórne hudobné zbierky, je CD Hore Hronom, douu Hronom.
„Natočiť horehronské CD som chcela už skôr. Piesňového materiálu bolo veľa a vždy mi bolo tak ľúto, že kopec piesní som ponahrávala na iné CD a to svoje v rukách nemám,“ vysvetľuje.
Pri výbere repertoáru konštatuje, že skoro všetky piesne už sú na CD či kazetách zaznamenané. Veď napríklad len FSk Telgárt vydala 4 nosiče, sólista Ján Ambróz už nespočetne veľa diel.
„Ale je to zas iné prevedenie, keď spieva folklórna skupina, a keď spieva sólový spevák. Rozdiel je i v tom, že niektoré melódie sú rovnaké, ale texty úplne iné. Na jednu piesňovú melódiu existuje aj päť textov, môže byť melódia či svadobná, či krstinová.“
Faktom tiež je, že svojrázny Telgárt, z ktorého čerpala Martina, sa stal za roky už studnicou pre bystrické či breznianske súbory. A tak úloha nebola ľahká, ale ani nie nemožná.
„Piesne som poznala, len som ich chcela dať dokopy v takom podaní, ako ešte neboli prezentované. Aj so starkým sme počúvali staré archívne záznamy, všetko už bolo pre mňa poznané, ale niečo sme použili, niektoré piesne sa mi pripomenuli. A keďže roky rokúce sme ich nespievali, tak som ich zaradila.“
Sama bola v minulosti dlhoročnou členkou Detského folklórneho súboru Telgarčok, neskôr Folklórnej skupiny Telgárt či Speváckej skupiny Trnki.
Doma mali tiež plno nahrávok a spevníkov, z ktorých čerpala. A, ako inak, nezabúdala aj na piesne, s ktorými sa prezentovala či na súťažiach, či si ich zvlášť počas svojho speváckeho účinkovania zamilovala.
Nové CD ako rosa v čase kultúrneho sucha
Prostredníctvom albumu už Martina dnes vyspevuje v desiatkach domácností. Ľudia privítali tento počin s veľkou radosťou.
„Našťastie, mám dobré odozvy, sama som bola prekvapená, ale asi je to aj tou dobou. Každý je doma zavretý, nie je žiadna kultúra, nie je divadlo, festival, koncert, tak sa ľudia snažia aspoň takto dostať do kultúrneho diania. Veľmi sa teším, že sú takéto pozitívne ohlasy. Prišla tá vhodná doba a „pomohla“ tomu aj korona, aj po Zem spieva, kde som účinkovala, to bolo viac rozbehnuté, tak sa teším, že ľudia album prijali a teší ich.“
Na CD sa objavia aj piesne, ktoré odzneli na Zem spieva, lebo, ako vraví interpretka, „aj som ich tam chcela mať, lebo ich ľudia poznali“.
Album Hore Hronom, douu Hronom chytí na prvé počutie. Charakteristický horehronský emocionálne podfarbený prejav sa v tomto prípade pretavil v podobe Martininho špecificky jemného a zároveň silného hlasu.
Rozmanitosť albumu podčiarkujú aj hostia albumu, a tak sólové piesne mozaikovito doplnia viachlasy, typické pre región Horehronia.
Samostatnou kapitolou je hudba, kde muzikantské „grify“ v sebe pri pozornom počutí nesú práve „rukopis“ danej lokality.
A šperkom na CD je hneď úvodná pieseň, ktorá album otvára. Je archívnou nahrávkou, ktorá dokonale zobrazuje vývoj speváckej dráhy.
S priateľkami aj manželom
Znakom CD je skutočnosť, že nie je „jednoliate“, ale zaznieva tam okrem sólistky aj viacero iných hlasov.
Zaspievali si muzikanti i kamarátky zo Speváckej skupiny Trnki.
„Všetky piesne sa dajú spievať viachlasne a u nás je práve toto základ, ten viachlasný horehronský spev. Na albume sú to nahrávky v sólovom podaní, ale dohrala som si v jednom bloku vlastné hlasy a v dvoch blokoch mi hosťujú dievčatá z Trniek. Aby to bolo také pestrejšie.“
Načreli do archívov Plicku, po troch rokoch vydali album Čítajte Mrzí ju, že sa nemohla pridať aj jej sestra Andrea, spevácka parťáčka, ktorej však život v zahraničí neumožnil v súčasnej situácii návrat na Slovensku. A samozrejme, nemôže chýbať na CD aj jej manžel, spevák Viktor Ťasko.
„I keď on tvrdí, že sa v Horehroní necíti 100 % doma, ale ja myslím, že sa nemá za čo hanbiť,“ hodnotí jeho výkon Martina. A po vypočutí albumu jej slova potvrdzujeme.
Mimochodom, pred štyrmi rokmi vydali ako manželia spoločný album.
Horehronka na Zemplíne s láskou k pomalým piesňam
Cíti sa teda Martina na východe v speve „viac doma“ ako Viktor na strede?
„Určite. Už som tu dlho a my aj ako deti sme rady počúvali nahrávky z východného Slovenska. Mala som celkom dobrý prehľad v nahrávkach, či Železiar, Šarišan, Hanka Servická, Marka Mačošková, nebolo mi to cudzie. Manžel sa však venoval hlavne spevom zo Šariša a Zemplína,“ hovorí o svojom manželovi, folkloristovi, tiež srdcom zapálená folkloristka.
Mimochodom, obaja pôsobia aj v PUĽS-e. Martina tiež vyučuje na ZUŠ a rovnako vedie spevácku zložku FS Vranovčan. Medzi Horehroním a Zemplínom či Šarišom vníma aj rozdiel vo viacerých smeroch.
„Prvý je ten štýl spievania. Tu sa spieva mäkšie, aj to nárečie by som povedala, že je mäkšie - to „ši“. Tiež je i viac temperamentnejších piesní. Ja si to tak odôvodňujem tou prácou, tým životom. Tu na Zemplíne bol úrodnejší kraj oproti Horehroniu, kde je doteraz zima, neurodí sa tam do takej miery ako tu. Obživou boli hlavne zemiaky, gro ťažba dreva. Tu sú zas väčšie možnosti," zamýšľa sa rodená Horehronka.
A to sa podľa jej slov pretavuje aj do oblasti piesne.
„Je to odlišné spievanie aj charakterovo. Na Horehroní používam viac plného hlasu, tu idem v tom spievaní na pol plynu, lebo tu to nie je také hlasné. Pre mňa je to určite rozdiel, aj také to technickejšie spievanie je iné u nás ako tu,“ opisuje Martina.
Ako spresňuje, sama už akosi prirodzene, intuitívne, mení podľa lokality farbu hlasu i techniku spevu.
Pokiaľ ide o tempo, jej srdcu sú blízke najmä pomalšie piesne.
„Mám veľmi rada pomalé piesne. Na nich sa dá ukázať po speváckej stránke viac ako pri rýchlejšej piesni. Ale medzi poslucháčmi zvyknú byť obľúbenejšie rýchle čardášové piesne. Osobne mám rada jedny aj druhé, lebo pri čardášoch sa ukáže ten temperament, ale pri ťahavej zo seba môžete dostať viac pocitov a ukázať tú techniku spievania, lebo sú väčšie možnosti práce s hlasom s dynamikou,“ vysvetľuje profesionálna speváčka.
Prizvala si muzikantov z rodnej hrudy
Pri výbere muzikantov Martina neváhala. Hoci aktuálne aktívne spolupracuje s ĽH Vranovčan či ĽH Verbunk a o ich hudobných kvalitách folkloristi znalí muziky nepochybujú, speváčka sa vrátila aj v tomto smere na rodnú hrudu.
„Viem, žeby to aj oni zvládli, ale myslím, že som spravila dobre, keď som si vybrala ĽH Pokošovci. Že som dala na to tradičné. Aj ja, aj oni sme z Horehronia, tak sme sa takto spojili, lebo je to tak prirodzene zžité s tým krajom,“ vysvetľuje.
Ako spresňuje, ĽH Pokošovci sú vlastne vnuci ĽH Harvanovci, ktorá hrala pre FSk Telgárt. S Pokošovcami Martina vystupovala ešte počas fungovania v Bystrici.
„Boli to Telgártčania, pochádzajú zo Šumiaca, ale aj oni za mojich čias chodili k starému otcovi. Poznáme sa od detí a bola to najlepšia voľba, lebo je to pravdivé, autentické aj veľmi spontánne. Oni sú muzikanti, ktorí poznajú tie melódie a majú dobré hudobné cítenie. Človek nemusí veľa hovoriť a oni to spravia spontánne tak, ako si to človek predstavuje.“
Spev odmala, album v správnom čase
Uvedenie do života je v tejto chvíli otázne, je to skôr hudba budúcnosti. No ako Martina s úsmevom konštatuje, „ktovie, či ešte budú CD, kým toto celé skončí“.
Ale nevylučuje, žeby sa v rámci nejakého podujatia na Telgárte určite veľmi rada k symbolickému uvedeniu CD do života vrátila. Aj keď si tento album už teraz žije svoj život, a to veľmi plodný.
„Je to taká moja životná cesta, ktorú som si prešla ako dieťa, keďže spievam už takmer 30 rokov. Je to v prvom rade moje CD, ktoré prišlo aj v dobrom veku, kedy sa už cítim vyspievaná, aj vyspelá. Vždy vravím, u žien už počuť ten vek na hlase. Keď je staršia, aj ten rozsah sa skracuje a je to počuť. Nahrávky okolo 35. roku života alebo 40. sú tie najlepšie, najkrajšie, lebo žena už má čosi prežité, ale ešte je technicky na tom dobre. Teším sa, že som to mohla v tomto veku nahrať,“ netají svoju potechu Martina.
Album – jej radosť, pre starkých pýcha a hrdosť
Stvoriť také CD vníma Martina ako obrovský kus driny.
„Stálo ma to veľa energie. Je to zodpovednosť, keď si to človek to spracuje sám. Produkovala som si to celé sama - od výberu piesňového materiálu, zabezpečenia skúšok, piesní, tónin, hudby, grafického návrhu, usporiadania, naozaj je to moje CD. Pomohol len manžel, žiadna firma, preto o to viac sa z neho teším,“ priznáva.
Aj ten moment, keď ho prvýkrát držala v rukách, bol neopísateľným a zároveň i úľavou v duchu slov „Konečne to prišlo“.
Album mal byť pôvodne na svete v januári. Nakoniec sa ho dočkali v marci. A dočkať sa ho okrem Martiny a jej manžela Viktora nemohli najmä jej starkí.
„Starký mi každý druhý deň volal, či ešte cédečká neprišli. A oni majú vyšší vek, tak som veľmi chcela, aby sa ho dočkali. Dočkali sa a asi ho už aj majú zodraté,“ smeje sa Martina.
Aj krátko pred naším rozhovorom mala telefonát od starkej s tým, že ho opäť počúvali.
„A ako veľmi sa z neho tešia. Povedali mi to asi 5000-krát. Je to aj pre nich vzácne, lebo mi venovali veľa času a toto je to naj, čo som mohla vytvoriť. Pre nich som stále ja tá najlepšia speváčka,“ dodáva s dojatím Martina Ťasková Kanošová.
Tá ktorá nie je tou naj len pre svoju rodinu, ale jej kvality mohli oceniť diváci aj počas Zem spieva. A poslucháči teraz zas a nanovo skrz jej na albume zvečnenú piesňovú prechádzku po rázovitom Horehroní.
