PREŠOV. Rozprávať o čare internátov niekomu, kto si ich puch na vlastný nos neočuchal, je ako opisovať doma sediacemu Egypťanovi ruskú zimu.
Nový internát. Nový život. Nová škola. Všetko bolo nové. Akože.
Prvý deň na internáte bol jeden z tých emočných zemetrasení, ktoré sa človeku do jeho mladej naivnej zasnívanej duše vryjú tak hlboko, že ešte pár týždňov aj vo vlastnej posteli ho straší duch intrákov.
Dostať internát – prvý kilometer. Prežiť na internáte – maratónsky beh bez istoty cieľovej pásky.
Súvisiaci článok Na spoločné sprchy môžu študenti zabudnúť. Internáty zrekonštruovali Čítajte Otvoriť prvý raz dvere na prechodnom "domove" malo väčšie čaro ako otvoriť dvere do Narnie. Len to kúzlo po dvoch stotinách sekundy vypršalo. Buch.
To budú zlé dvere. Čumím na kľúče, na číslo na dverách. Logika hovorí, že keď som si odomkla, tak asi budú zámka a kľúč kompatibilné.
Nádych, výdych. Akože klapka, strih, ešte raz a správne. Veď to som zle videla. Alebo aj nie.
Prvá slza už čakala v kútiku oka, keď pustím kľučku na dverách.
Oko nezavadilo ani o jednu príjemnú vec. Neonka škaredo blikala, linoleum, ktoré sa mi javilo ako ešte z čias Márie Terézie, nábytok z čias jej prarodičov a matrac, na ktorý som sa prv bála čo i len sadnúť, aby som nevyplašila spolubývajúcich, o ktorých som bola presvedčená, že tam žijú.
Dobre, dobre, možno kus preháňam, tá emócia ma dodnes valcuje. Ono to asi nebolo ako z čias Márie Terézie, ale z čias života jej vnúčat.
Polička, ktorú bolo treba podoprieť, skriňa, ktorú sa dalo zatvoriť len s otočením pribitého klinca, stôl, ktorý mal stabilitu len opretý o radiátor. Babkina kuchyňa sa mi v porovnaní s týmto zdala ako hotel v Dubaji.
A to teda prísť z pohodlia čistej vlastnej voňavej izby do akejsi pseudomiestnosti bola jedna z tých životných faciek, čo overí odolnosť jedinca. Kiežby to bola najväčšia trauma života, ach ty mladosť pochabá!
Univerzitný štart bol v slzách. Ale ako Forrest nikdy nevedel, čo si z bonboniéry vyberie, aj mňa tie najlepšie kúsky ešte len čakali.
Umývadlo a záchod boli čisté. Vivat tety upratovačky. Ale kde je, prosím pekne, sprcha? Tá bola hotovým diamantom v tejto zlatej klietke môjho budúceho päťročného života.
Veď čo by som si nárokovala len na jednu? Internát je veľkorysý a poskytuje mi na výber hociktorú z tých spoločných na konci chodby.
Áno. Sprchy sú spoločné. Normálne že pre celú chodbu. Chlapcov aj dievčatá.
Okej, sranda skončila, balím, odchádzam...
O tri roky neskôr
Odísť z intráku dlhšie ako na víkend? No určite, veď starý intrák je topka!
Chodbovice, kde stačí jedna izba a baví sa celá chodba. Len dvere otvor.
Sprchy bez zamykania? A čo, stráž vždy niekto podrží. O chladničke nikto nesníva, veď tesco tašky sú mega spoľahlivé, zavesené na kľučke od okna a vyhodené von. A na posteli sa spať dá, plagáty omietku zakryli, tety vrátničky sú super, vôňa z jedálne nevyvetrateľná.
A nad tým všetkým čarovná legendárna izba číslo 116, kde sa schádzali tie do dnešného dňa verné duše, konali najlepšie akcie a zažila som tie najkrajšie chvíle. Nezabudnuteľné. Alebo teda možno niekedy aj zabudnuté. No veď predsa intrák...
PS: Mať internet a kábel bol vtedy vrchol luxusu. Maximálneho. Asi takého, ako mať na intrákovej izbe žalúzie.
PS 2: A čo sa mi vlastne na tých internátoch pred troma rokmi nepozdávalo...?
