Vzlietlo lietadlo? Spadlo? Trasie sa zem?
Milión otázok po počuteľnom otrase. Útek na miesto a pred očami to, čo stále režisérom vyčítam pri apokalyptických filmoch – prečo len sú takí krutí a drsní.
Apokalypsa v Prešove: Vybuchol plyn, hľadajú obete Čítajte Teraz to nebol film. Teraz to bola realita, ktorú by nemal nikdy nikto zažiť ani len v najhoršom sne...
Slzy, plač, krik, výčitky. Zábery z pádu dvojičiek v 2001 sledované v televízii? Teraz podobný pohľad. Naživo. Desivé. Ťažko opísateľné.
O skazách boli natočené desiatky filmov, ale žiaden nedokáže zachytiť emóciu.
Ten pocit zúfalstva a bezmocnosti. Hľadieť na ten koniec, na tú smrť, na tú bolesť a nebyť schopný pomôcť...
Tragédia nepredstaviteľných rozmerov vniesla širokú paletu emócií. Spolu so zápachom a dymom sa doširoka tiahla nemá i vyslovená otázka – Prečo? Odpovedí môže byť milión, a predsa ani jedna.
Tragédie by sa nikdy nemali stávať. Hovoríme my ľudia. Stále je tu ale niečo, čo nás prevyšuje. Príroda, vyššia moc, vesmír, Boh – nech si každý odpovie sám.
Ubytovávajú, dražia obrazy, vozia štrk. Všetci pomáhajú Prešovu Čítajte Životy obetiam nikto nevráti. Týčiaca sa bytovka je však ako vystretý prst, ako memento. Či ju zbúrajú, či ponechajú, či na jej mieste bude pietne miesto, či iná bytovka, navždy to bude nemý výkrik a upozornenie. Nič nie je večné a nič nie je isté.
Mikuláš sa spája s radosťou, hravosťou, obdarovaním. Ten tohtoročný bol pre Prešov spojený s nevýslovnou bolesťou. Ukázal však aj opačnú stranu utrpenia.
Že ešte stále sme ľudia. Vieme potlačiť egoizmus a vidieť toho druhého. Vieme sa spojiť. Naše srdcia ešte nezamrzli...
Úprimnú sústrasť pozostalým.
