Aké sú vaše spomienky na november 1989? Otázka, na ktorú dať odpoveď nedokážem. Nie sú žiadne.
Mojou jedinou vtedajšou starosťou bolo sa dobre vyspať a najesť. A tešiť rodičov svojou prítomnosťou a trápiť zase chorobnosťou.
Dnes, po 30 rokoch, si všetko môžem dookola čítať vo všetkých možných zdrojoch. Môžem len prikyvovať, že aha, aké to bolo, keď naši rozprávajú o zázraku menom pomaranče, o tuzexovom oblečení či vstávaní počas hlbokej noci, aby si vystáli nekonečné rady na hraniciach pri nákupoch na ich druhej strane.
30 rokov. Málo? Veľa? Človek nie je už dieťa, je už dospelým. Otázka je, či aj zrelým.
Analogicky by sa dalo pozerať aj na štát, ktorý vznikal ako dôsledok vtedajšieho prevratu. Sme už zrelí? Alebo naopak, až prehnití?
Súvisiaci článok Mama zavraždenej na proteste: Nebuďme ako ovce a nečakajme na ich omrvinky Čítajte To je asociácia, ktorá sa mi, bohužiaľ, skôr spája s aktuálnym obdobím a všetkým, čo vypláva na povrch.
Časy, ktoré na Slovensku žijeme, opäť plné námestia, opäť silné emócie.
Bije nám opäť čas na zmenu, ale zmenu radikálnu? Sme už teraz zrelší, poučili sme sa z minulosti?
Je tragédia, že na oslavy 30. výročia Nežnej revolúcie žijeme zatuchnuté časy korupcie a nezmyselných vrážd. Kiežby naše deti o 30 rokov boli na tom inak...
