Vraví sa, že koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom.
Moje človečenstvo umiera nevedomosťou v momente, keď mi ucho pohladí maďarčina. V tom momente vnímanie vypne.

Snaha chápania je totožná, akoby to bola japončina. Efekt porozumenia nenastane ani len v zábleskoch.
A človek fakt chvíľami nadobudne pocit stratenosti. Lebo nerozumie.
Tak som sa cítila aj na nedávnej slovensko-maďarskej konferencii. Uvedomila som si, že počas návštevy Bruselu som rozumela oveľa viac ako teraz na chodbách Prešova. Dosť divný pocit.
Aj teraz som ho mala, zvlášť, keď sa mi živo vynárali spomienky bezmocnosti...
Na časy, keď som mala 16, veselo si brigádovala medzi debničkami paradajok a marhúľ. Takmer idylka, umocnená fantastickými kolegyňami, odmocnená vstávaním pred piatou.
Bonusom bol šéf maďarskej národnosti. Bol svojský, ale i to by sa dalo. Len keby som mu bola rozumela!

Jeho slovenčina bola totiž asi ako moja nemčina. Rozumiem a poskladám, ale bolo by na čom zamakať. On na svojej slovenčine makať neplánoval, tak som mozgové bunky mučila ja. Ale slovná zásoba bola i tak asi na úrovni ročného dieťaťa.