PREŠOV. Pár dní pred koncom divadelnej sezóny sa v Divadle Jonáša Záborského (DJZ) ešte poriadne zapotili.
Dôvodom neboli len letné horúčavy, ale aj nová hra z pera Williama Shakespeara Veselé panie z Windsoru.
Tento kultový titul „aktualizovali“ a nadčasové posolstvo priniesli do Prešova.
Našité na lokálne prostredie
Ako podklad pre novú hru slúžil preklad z pera Ľubomíra Feldeka. Samozrejme, s regionálnym akcentom.
„Upravili sme to na Prešov, a to aj cez Vaša, chceli sme byť lokálni,“ vysvetlila režisérka Mariana Luteránová na margo postavy farára Huga Evansa, ktorého si zahral herec Divadla Alexandra Duchnoviča Vasiľ Rusiňák.
A ten vymenil spisovnú slovenčinu za nárečie, ktoré v spojení s vtipnými replikami rozosmieva publikum.
Napriek tomu, že má hra vyše dvoch hodín, je to z originálu už len to naj.
„Museli sme radikálnejšie krátiť, aby ostali len dôležitejšie momenty,“ opísala Luteránová.
Skvelý kolektív
Hra je nadčasová, rieši mužsko-ženské vzťahy, lásku v rôznych podobách.
Prináša motív pokrytectva, večné témy, pretože ľudstvo sa predsa len ani za tie storočia až tak nezmenilo.
Spracovanie je vtipné, kreatívne, s dvojzmyselnými a laškovnými momentmi.
Je to i vďaka skvelej spolupráci, ktorú si režisérka pochvaľuje
. Luteránová sa totiž medzi prešovských hercov vždy rada vracia, tentoraz to bola jej v poradí štvrtá spolupráca.
„Vytvorili sme si už nejaký vzťah, človek, keď tu ide, tak vie, do čoho ide a trávime spolu aj čas mimo javiska, to je veľmi príjemné. Herci sú tu zaujímaví tým, že sa dajú nahovoriť na čokoľvek,“ prezradila.
Shakespeare je predsa len Shakespeare
Jednu z dvoch hlavných ženských rolí si zahrala Valéria Fűrješová. Spoluprácu si veľmi pochvaľovala, aj keď podľa jej slov vraj „rozosmiať ľudí nie je až taká sranda, zapotili sme sa. A myslím si, že práve komédia je najťažším žánrom v rámci činohry,“ konštatovala Valika.
Navyše, ak ide o Shakespeara.
„Je pravda, že toto meno vyvolá prvotný rešpekt u človeka,“ potvrdila Luteránová, „ale potom si treba uvedomiť, že to bola vlastne ľudová zábava, netreba tam hľadať nejaké zásady, ale vytiahnuť to, čo na tom bolo živelné, prečo to bolo úspešné v tých hostincoch,“ povedala režisérka. „Rešpekt je na mieste, ale aby človeka nezablokoval.“
Ten mali vraj i samotní herci.
„Shakespeare nie je moja srdcovka, bol ťažký oriešok dať to do jazyka dnešnej doby tak, aby sa posolstvo zachovalo aj v roku 2018 a malo čo povedať,“ povedala Stanislava Kašperová, predstaviteľka Alice Fordovej.
Náročné skúškové
Stanislava si s Igorom Kasalom, ktorý hrá rytiera Johna Falstaffa, zahrala aj laškovné scény.
„S Igorom sa mi spolupracovalo fantasticky. Takí sme boli spotení, že zachytiť človeka bol niekedy problém. Skúšky priniesli neskutočne veľa zábavy, smiali sme sa, prekvapovali,“ prezradila Stanka.
Bavili sa napríklad pri scéne, keď je Igor pripútaný o železá.
„Dobre to hrá, ale on sa až dusí, tak ja utekám zo zákulisia, že idem mu to dať dole,“ smeje sa Stanka.
Ako vysvetľuje ženám, nejde si užiť, ale zosmiešniť a zhodiť ich „nápadníka“, ktorým je Igor.
„Hralo sa mi ťažšie, nenahral som zatiaľ veľa takýchto postáv. Bola to možno tretia hra tohto typu, čiže bolo mi to dosť vzdialené. Je to iné herectvo. Ale dobre, že je koniec sezóny,“ povedal s úsmevom po svojom výkone Kasala.
Všetci sa jednohlasne zhodujú na tom, že skúškové bolo veľmi náročné.
„Áno, bolo tam treba zladiť veľa zložiek, ktoré tam spolupracujú. Spev nebolo z CD, ale naživo a tie nástupy, to sú veci, ktoré sú náročné,“ povedala režisérka.
Zaujímavá hudobná zložka
Zaujímavým prvkom je totiž fakt, že nehrá žiadna hudba z reproduktorov ani naživo, pracujú len s ľudským hlasom.
O hudbu sa postaral Kamil Mikulčík. Tiež nie je v DJZ prvýkrát.
„Robil som tu dosiaľ tri hudby, ale toto je prvá spolupráca, keďže predtým to bolo viac orchestrálne. Tentoraz to je spolupráca taká, že aj herci musia spievať. Mám ich tu rád, teším sa na nich vždy, keď z nich vylezie niečo, čo poteší ucho,“ povedal s úsmevom Mikulčík.
Ale jeho odborné ucho sa nezaprelo.
„Objavil som talenty, ale i rezervy, vždy je čo zlepšovať, tento žáner je sám osebe dosť ťažký a zorientovať sa je o to zložitejšie. Človek sa musí ladiť na toho druhého, držať si tóniny v hlave, čo býva najťažšia vec. Keď je nástroj, tak pri husliach viete, aká bude farba tónu. Tu si musíme tieto veci meniť, zvykať si na ne, kto s kým ladí, aká je tam farba, o to viac treba hľadať,“ vysvetlil Mikulčík.
Spolupracoval intenzívne aj s hercom Filipom Lenárthom.
Veselé vo Windsore aj Prešove
Nový titul si našiel svoje miesto v repertoári prešovského divadla. Nie je to náhoda.
„Bavíme sa o veselých paničkách z Windsoru a môžeme povedať, že aj o veselých babách z Prešova. Stále je to o tom, že tie ženy a muži majú potrebu niekoho zosmiešňovať, hrať sa na určité roly, ponižovať, robiť si srandu, dávať na spodnú úroveň, aby ego išlo hore. Aj v tejto dobe sa to deje. Chceli sme poukázať na to, ako pár ľudí ako dve baby vedia zhodiť človeka bez toho, aby na to mali právo,“ skonštatovala Stanka.
V poradí 777. premiéra v Divadle Jonáša Záborského bude uvedená v premiére v piatok o 18.30 hod. v historickej budove divadla.
